KAUZA OBRÁZOK

Bol pekný slnečný deň, deň voľna. Vybrali sme sa na nostalgickú rodinnú návštevu do rodnej dediny mojej mamy. Boli sme zvedaví na rôzne miesta, kde sme s bratom trávili svoje detstvo u starenky a mama tiež chcela vidieť, ako sa zmenili kľúčové časti dediny a okolia. Často na ne spomínala.

Starenka bola moja príbuzná duša a bývalo mi u nej veľmi dobre. Rozumeli sme si. Na návšteve u maminho brata a jeho manželky, ktorí tam teraz bývali, bolo príjemne, boli sme veselí, tešili sme sa z pekného dňa, až kým…..

Keď sme si prezerali starenkin dom, padol mi pohľad na malý obrázok z jej prvého svätého prijímania a spontánne som sa opýtala: „Bola by to veľká drzosť, keby som si tento obrázok od vás vypýtala? Nemám žiadnu pamiatku po starenke.“ Teta v tom okamihu vyhŕkla: „Až po našej smrti!“ Ja na to: „To už aj ja budem mŕtva!“

Neviem, čo to malo znamenať, lebo my po nich nič nededíme, majú totiž deti.

Akoby ma nožom pichli do srdca, musela som odísť vedľa, aby som nestratila rovnováhu. Slzy ľútosti sa mi tisli do očí, takú neadekvátnu odpoveď som vôbec nečakala. Obrázok mal pre mňa citovú hodnotu.

Mama mi síce rozprávala, ako dopadlo jej dedičstvo po starenke, že to bolo dosť nespravodlivé. Ani mama nemá po nej žiadnu pamiatku. Pýtala si jednu truhlicu, ktorú mali v rodine dlho, ale brat jej vtedy povedal, že ju už nemajú. Teraz na návšteve ju tam videla!

Výlet získal trpkú príchuť. Ešte sme pochodili po dedine, navštívili mamin rodný dom, cintorín a pobrali sme sa domov.

V noci sa mi sníval sen:

Znova som sa ocitla v starenkinom dome. Na chodbe ma privítalo zopár mŕtvych babičiek a tiet. Hovoria mi: „Ani nám sa tu viac vecí nepáči.“

Prešla som do kuchyne, kde som v ten deň trávila trpké sklamanie. Vtom do dverí vošla teta. Začala mi vysvetľovať, prečo mi nemôže obrázok dať. Spustila som na ňu: „Tvoja odpoveď bola absolútne nevhodná a neadekvátna a tvoje chovanie je hrozné!“

V tej chvíli ako keby do nej vošli všetci čerti. Začala soptiť od hnevu. Objavil sa tam aj strýko, mama, nejakí mŕtvi príbuzní a začali sa hádať.

Nebavilo ma to, tak som prešla do obývačky. „Jéééj, tak tu visí ten inkriminovaný obrázok!“, všimla som si ho na stene. Zrazu prišiel šok! Nejaká neznáma sila zhodila obrázok zo steny! Vznášal sa miestnosťou a silne sa mi prilepil o pravú dlaň! Cítila som tú silu, ako mi ho pridŕža na ruke. Nezmohla som sa na slovo, stratila som reč. S otvorenými ústami som prešla naspäť do kuchyne, kde stále prebiehala hádka. Chcela som im oznámiť, nech sa už nehádajú, že už je to bezpredmetné, ale z úst mi nevyšlo ani slovo.

Vtom som pochopila: „Zdrojom hádky nie je táto malá vec, ona je len vrchol ľadovca nedoriešených vzťahov.“

Zobudila som sa s pochopením, že obrázok mi síce patrí, starenka mi ho chcela dať, ale zachovala som sa múdro, keď som sa s tetou nehádala. Nemalo by to žiadny zmysel, pretože by nikdy neustúpila, len by som sa zaplietla do žabo-myších sporov. Tak som celú záležitosť predala „hore“ bohu a vesmíru. Vždy to tak robím pri záležitostiach, s ktorými sa momentálne nedá pohnúť. Veľakrát sa mi to vyplatilo, prišlo k zaujímavému riešeniu, ktoré by ma ani nenapadlo!

Pri prebúdzaní som počula odkaz: „KAŽDÝ SÁM JE STROJCOM SVOJHO ŠŤASTIA!“ K tomu niet čo dodať…..

K tomuto príbehu som musela neskôr dopísať malý dodatok:

Asi po mesiaci mi strýko zavolal, ospravedlnil sa a obrázok mi priniesol! Z toho vyplýva, že, čo sa udeje na energetickej jemnohmotnej úrovni, zákonite sa odrazí i v našej realite!