NARODENIE A UMIERANIE

                            

Povedali by ste, že narodenie a umieranie je podobný proces? Asi nie.

Narodenie pre nás znamená radostnú udalosť, keď krásny malý človiečik prichádza na tento svet a všetci sa spravidla naňho tešia. Naopak, pri úmrtí celá rodina a blízki trpia a smútia nad stratou.

Verili by ste, že existuje národ, ktorý to vníma opačne? Už si nepamätám ktorý. Niekde som to čítala a zaujalo ma to. Keď sa narodí dieťa, tak plačú. Kaď niekto zomrie, tešia sa a usporiadajú oslavu, pretože veria, že sa už má dobre. V podstate to chápu celkom dobre. Ale vďaka nášmu vnímaniu z pohľadu tejto reality sa nám to zdá zvrátené.

Čo je narodenie? Je to proces, kedy sa nové telo s inkarnovanou dušou rodí do našej reality. Predtým duša pobývala v iných rovinách existencie bez tela. V súlade s vesmírom sa rozhodla vteliť na túto Zem za účelom učenia sa a vývoja. Vybrala si svojich rodičov podľa toho, aký bol vesmírny plán a čo sa potrebovala naučiť. Potom už len čakala na oplodnenie vajíčka. Zostúpila z pôvodnej dimenzie a zdržiavala sa blízko matky. Niektoré citlivejšie mamy to vnímajú. Čakala na vývoj svojho budúceho tela, ktoré bude používať ako symbiont. Duša sa musí s telom postupne zžívať. Telo pochádza z Matky Zeme a má svoju vlastnú inteligenciu. Preto sa musia telo a duša zosynchronizovať. V určitom štádiu vývoja tela, duša doňho vstupuje. Tento okamžik nastáva, keď sú obe zložky pripravené. Býva to spravidla vo štvrtom, piatom mesiaci, niekedy aj neskôr. O tomto procese som mala sen:

                                                    Duša mojej dcéry

Ležala som na chrbte a pozerala na nebo, akoby som niečo očakávala. Pozerám: „Aký čudný veľký Mesiac, asi je spln!“ Vtom sa veľká striebristá guľa pohla dolu! Klesala smerom ku mne! Bola nádherná. Užasnuto som čakala, až sa priblížila k môjmu tehotnému bruchu a prepojila sa s ním.

 Potom už duša spolupracuje s telom. Príde pôrod. Duša ho prežíva ako náročnú cestu (podľa druhu pôrodu, ktorý si zvolila) Je to veľmi vyčerpávajúci proces. Pri príchode na svet zažívame šok! Z príjemného prostredia matkinho brucha s plodovou vodou, z objímajúceho kolísavého pohodlia a pokoja sa zrazu ocitáme v tejto náročnej tvrdej realite. Musíme začať so svojím novým telom fungovať sami. Učíme sa ho ovládať. Je to podobné, ako keď sadnete prvý krát do auta a už vás šupnú na cestu! Veru, pre novorodenca to vôbec nie je radostný proces! Preto tak plače. Silu mu dodáva blízkosť matky a ostatných blízkych.

Čo je umieranie? V živote človeka nastáva čas, keď treba ukončiť jeho pobyt tu na Zemi. Duša už splnila svoje úlohy, ktoré tu mala a naplánovala si. Alebo prosí o cestu späť, lebo je zúfalá a nezvláda učivo. Vtedy často ukončí svoje bytie tuná samovraždou. Pri klasickom procese nastáva postupná strata životnej energie, ktorou disponujeme. Telo chradne a opotrebováva sa, prídu choroby, až smrť. Alebo si duša niekedy naplánuje, že zomrie pri nehode, náhlom nešťastí. Je to rôzne. Zasa podľa toho, čo potrebuje zažiť. Duša so svojím odchodom vždy súhlasí. To si len niektorí menej citliví ľudia neuvedomujú a držia sa zubami – nechtami svojej existencie. Sú to zväčša tí, ktorí veria iba svojim pozemským zmyslom a nevnímajú iné svety. Preto zažívajú hrôzu zo smrti. Myslia si, že úplne zaniknú. A pritom iba odovzdajú všetko, čo si tu od Matky Zeme prepožičali. Lenže to je pre nich naozaj všetko!

Preto lepšie prežívajú smrť veriaci ľudia. Najprv síce bojujú, ale keď vycítia koniec, odovzdajú sa vyššej sile a vo viere čakajú na svoj prechod do pôvodnej dimenzie existencie bez tela. Cítia, že nezanikajú, len prechádzajú cez bránu do sveta, kde vládnu iné podmienky. Umierajú takmer bezbolestne a pokojne. Duša sa ľahko oddeľuje od tela a skoro odchádza do svojho domova.

Tí, ktorí sa držia hmoty do poslednej chvíle, trpia veľkými bolesťami, ťažko sa odpútavajú od tela. Po smrti sa ešte dlho zdržiavajú pri svojom tele, pokiaľ im to vesmírny chod dovolí.

Pri každej smrti sa preruší strieborná energetická šnúra, ktorou je duša spojená s telom. Cez ňu si predávajú informácie a energie. Zasa je to podobné ako pri narodení. Vtedy prestrihujeme pupočnú šnúru, ktorou je dieťa prepojené s matkou.

Keď umierala moje starenka, povedala vetu, ktorej dobre rozumiem: „Ja sa smrti nebojím, len neviem ako vydržím to zomieranie.“ Viem, že si nevedela predstaviť ten prechod. Ako to prebieha. Mala strach z neznámeho procesu a kroku do neznáma. Čo sa s ňou bude diať. Keby deti pred pôrodom hovorili, asi povedia to isté!

Keď umieral môj otec, chytila som ho za ruku. Cítila som, ako si odo mňa odčerpal životnú energiu a potom sa prebral ešte na pár hodín. Preto som si povedala, že to už neurobím. Nebudem mu predlžovať umieranie. Zomrel v pokoji, v kruhu rodiny.

Zomieranie je tiež slávnostná chvíľa, len ju tak nevnímame, kvôli veľkému smútku a šoku. Každopádne by zomierajúci nemal ostať sám (pokiaľ je to možné). Mal by cítiť blízkosť svojich drahých. Títo by ho nemali zdržiavať a zaťažovať svojimi hysterickými výlevmi. Mali by sa chovať dôstojne a posielať zomierajúcemu lásku, aby sa lepšie naladil na božiu prítomnosť. Tá mu pomáha pri náročnom prechode. Z druhej strany sa mu už ohlasujú zomrelí príbuzní a vítajú ho. Niekedy ich už aj vidí. Príbuzní pri posteli si myslia, že má halucinácie. Ale nemá. Začína vidieť do inej dimenzie. Pretože je už jednou nohou tam.

V našej spoločnosti je smrť tabu. Príbuzní často neohodnotia situáciu a starého beznádejne chorého človeka šupnú rýchlo pred smrťou do nemocnice. Tam chudák ostane sám v chladnej nemocničnej posteli. Preto veľa ľudí pred smrťou v nemocnici padá z postele. Podvedome chcú ísť domov a zomrieť v blízkosti svojich drahých!

Potešujúca je skutočnosť, že pri oboch závažných procesoch prechodu nám pomáha veľa duchovných svetelných bytostí, ktoré nám pripravujú a „zametajú“ cestu. Pozdvihujú nás, ochraňujú a podporujú energeticky. Obklopujú nás svojou ohromnou láskou. Vďaka!