ČAKAJTE ZÁZRAK

Vážení priatelia, dnes vám chcem opísať malý súkromný príbeh jednej rozvedenej ženy, ktorá sa po peripetiách skrachovaného manželstva musela obracať, aby uživila seba, deti a byt. Tou ženou som bola ja asi spred desiatich rokov.

Ocitla som sa v situácii, kedy som nevedela, z čoho budem žiť na druhý deň. Nebudem vám opisovať, ako som sa k tomu dopracovala, ale to, čo som z danej situácie vytvorila. Píšem to na povzbudenie pre tých, ktorí si takisto zúfajú, ako ja vtedy a nevedia, čo ďalej.

V prvom rade si zachovajte pevné nervy. Ako to máte v takej situácii dokázať? Bez viery v spojenie s vesmírom a bohom a bez viery v seba, to dokážete ťažko. Musíte sa obrátiť na vesmír s prosbami o pomoc, nezúfať a pevne veriť, že pomoc príde. Zvyčajne nás akoby skúšajú, koľko vydržíme a zvládneme, pretože pomoc prichádza zväčša na poslednú chvíľu! Je to aj kvôli tomu, že v zákulisí sa toho kvôli nám toľko deje! Prebiehajú horúčkovité prípravy, aby sa vyriešila naša situácia. Samozrejme, iba keď sme poprosili o pomoc.

Ešte jedna vec: buďte pripravení prijať pomoc i z miest, v ktoré vôbec neveríte!

Mne sa stalo presne toto. Vždy som hovorila: „Na úrade práce sú k ničomu, takmer nikomu tam nenašli dobrú prácu!“ Avšak v ten deň mi začalo chodiť neustále po rozume: „Choď na úrad práce, choď na úrad práce!“ Znelo to tak naliehavo, že som sa tam vybrala.

Úradníčku som dôrazne prosila, či by na mňa nemyslela, keby sa niečo vyskytlo. Hovorila som jej, že som zdravotníčka a viem dobre po nemecky. Ale veľa som si od toho nesľubovala.

Na druhý deň som ešte spala, keď zvonil ráno telefón. Zdvihnem a tam: „Dobrý deň, tu je úrad práce. V blízkom mestečku sa koná konkurz, kde potrebujú zdravotníka s nemčinou. Môžete tam ísť!“ Neverila som vlastným ušiam.

Zašla som na konkurz. Na druhý deň zasa telefón: „Vybrali sme Vás, príďte osobne!“ Tak som išla. Po ceste si hovorím: „Pane bože, prosím zariaď to tak, aby som vedela, ako sa mám zachovať!“ To miesto bolo totiž vo výrobnom podniku a ja by som si manuálnou prácou nezarobila ani na slanú vodu, veď sa poznám.

Prídeme na miesto. Konateľka spoločnosti nás usadila. Bolo nás šesť. Ako prvé sa pýta: „Ktorá je pani Blahová?“ „Ja!“, ozývam sa prekvapene. „Vy budete vedúca!“ „Tak, pane bože, ďakujem ti, je mi jasné, čo mám robiť.“, spokojne som si sadla.

Poslali nás na pár týždňov do Nemecka, aby sme sa naučili postup výroby balónikových katétrov, ktoré sa používajú v zdravotníctve, a zaviedli ju do podniku na Slovensku. Ja som robila vedúcu. Priniesla som si dosť peňazí z „diét“ a získala som dobrú prácu.

Ajhľa! Moja situácia bola vyriešená! Nezúfajte! Verte v zázračnú pomoc vesmíru, boha!

Až príde príležitosť, neprepaste ju! Priložte ruku k dielu a nový projekt je na svete, nech sa jedná o čokoľvek, čo potrebujete!